Čo mi covid vzal... čas strávený s mojou babičkou, keď som nemohla byť s ňou skoro vôbec. Len jej rýchlo zobrať odbery k diabetologičke a utekať preč. Včera mi urobili s ňou takúto krásnu fotku a ja si ju sem ukladám. Tieto okamihy, keď sme spolu, sú také vzácne. Hlavne si uvedomujem aké je to šťastie, že tu ešte je s nami. Podľa mňa sa na ňu podobám 🙃 neviem či výzorovo ale povahovo určite. Je to môj najväčší vzor sily, odvahy, samostatnosti, charakteru.
Je mi najbližším dospelým. Celý jej život bol extrémne ťažký. Plný chudoby, vojny, krutosti a týrania. A naopak je veľmi starostlivá, rada pomáhala, vychovala svojich mladších súrodencov, doopatrovala rodičov, manžela, bola samostatná, hoci bola 14 rokov týraná všetkými spôsobmi, vedela sa postaviť na vlastné nohy a začať s 2 malými deťmi sama od základov.
Má tú najteplejšiu náruč.
Ako malinkých nás vždy silno postískala, a keď nás objala a začala sa smiať, natriasali sme sa s ňou aj 5 minút. Pri horúčke nás priľahla, aby sme sa poriadne vypotili 😅. Chodili sme jej po chrbte, keď ju bolel. Veľa krásnych zážitkov mám z detstva práve s ňou a ďakujem, že je v mojom živote ♡