Celé svoje detstvo som počúvala s tým najväčším záujmom svoju babičku. Jej príbehy o vojne, o živote dievčaťa, ktoré nevedelo nič a naučilo sa všetko samé. O láske, ktorá nebola láskou. O týraní, ponižovaní, živote a prežívaní. Rokmi tieto príbehy stupňovali svoju silu. To, čo mi povedala ako 7 ročnej, dostalo úplne iné grády v mojich 20 rokoch. Pritvrďovala, vzhľadom na môj vek a pochopenie. Dodnes o tom hovorí, a hoci som to počula snáď aj 200x, stále mám zimomriavky a ďakujem Bohu, že všetko prežila a že ju tu mám.
Môj dedko zomrel v roku, keď som sa narodila. Bol to zverolekár. Zomrel na tuberkulózu, ale zároveň mal aj rakovinu pľúc a cirhózu pečene. Z týchto diagnóz asi aj nezdravotník precitne.
"Ja som si myslela, že všetci chlapi sú takí ako bol náš tata. On bol taký dobrý človek. Nikdy mame neublížil."
Dedko mal uhrančivý pohľad, bol tmavý a vysoký. Veľký fešák. Ku každému sa správal pekne a úctivo. Až na moju babku. Ale to nikto nevedel.
Akonáhle sa opil, nemal žiadne pekné slovo. Hoci bol pre ňu prvý a jediný, za tie nadávky by sa musela hanbiť aj tá, čo by ich mala 200 každý rok. Ponižoval ju a prepil všetky peniaze.
Nie raz sa opitý (ako povedala babka) "vyčmochtal" do skrine, či z okna. Ovalil ju lopatou do hlavy, zbil remeňom tak, že týždeň bola v horúčkach od tých rán na chrbáte. Nie raz ho musela ovaliť panvicou alebo žehličkou a utekať von z domu, aby vytriezvel. Posledné, čo vždy spomína a podľa mňa najhoršie, čo jej utkvelo v pamäti bolo, ako ju opitý zvalil na zem a pristúpil jej krk. Hovorila mi, že kedy neprišla v tej sekunde svokra, a nezhodila ho dolu, už by bola mŕvta.
Moja mama s bratom chodili spávať veľmi skoro, keď sa vrátil z krčmy zaliezli do postele. Koľko toho počuli nikdy nepovedali, ale z výchovy si viem domyslieť. Všetky tieto príbehy vo mne rezonovali tak veľmi, že v deň, keď mi "môj frajer" ublížil, vedela som, že je to začiatok konca. Keby som nepoznala príbehy mojej babičky, zrejme by som sa mu snažila pomôcť, aby už nepil. Ale takto to bol jasný znak, že prekročil všetky hranice.
Tieto príbehy pomaly odovzdávam ďalej Dijanke. Aby vedela, že muž, ktorý jej dokáže ublížiť jej do života nikdy nedá nič dobré.