O Lipirei

Čas od času dostanem od Vás otázku, ako som sa dostala k svojmu povolaniu, a dlho som rozmýšlala o tom či a ako opísať svoju cestu...

Pre mňa boli bábätká od malička dokonalé stvorenia. Otáčala som sa za každým kočíkom a s malými deťmi som vždy našla spoločný očný kontakt a úsmev. Keď som trošku narástla, strážila som bábätká v rodine, či neskôr ako dobrovoľníčka v domove pre osamelých rodičov. Od týchto žien som sa naučila všetky základy starostlivosti. Dovolili mi v mojich 12 rokoch svoje deti kúpať, prebaľovať, kočíkovať. Zakaždým, keď odišlo dieťatko s mamičkou už preč, som si to odplakala. Ale vždy prišlo ďalšie do môjho života. Pamätám si každé jedno, aj ich mená. Popri vysokej som robila dobrovoľníčku v azylovom dome pre týrané ženy, tam som sa posledný raz zamilovala ♡ a nesiem si toto dievčatko v srdci už dlhé roky - ako svoju krstnú dcéru.

Popri štúdiu na VŠ ako pôrodná asistentka som sa venovala týmto detičkám a ich mamám, učila ich masírovať a dojčit svoje deti. Po vysokej škole som si urobila niekoľko certifikátov, prolaktačný program, niekoľko kurzov a špecializáciu PA pre rodinu a komunitu.

Pôrodná asistentka pracujúca na pôrodnici je krásne povolanie, ale s mojou povahou nezlučiteľné. Obdivujem svoje kolegyne, za všetko čo musia robiť, lebo ich práca nie iba o krásnych pôrodoch ♡

V praxi som sa dostala na RES - gynekologickú intenzívnu starostlivosť, kde som zažila najkrajšie, najťažšie a najzmysluplnejšie služby. Neskôr som pracovala ako laktačná poradkyňa na šestonedelí. Práca bola krásna, aj zmysluplná ale plná polien pod nohami a závisti.

Po týchto dvoch mojich drobcoch, po 8 rokoch materskej a rodičovskej som si našla cestu komunitnej pôrodnej asistentky. Prípravou na pôrod, laktačným poradenstvom a mojou milovanou masážou bábätiek a tehotných žien.

Mojim cieľom je pomáhať ženám nájsť v sebe spoločnosťou potlačovaný materinský inštinkt a zmieriť sa so svojím pôrodným príbehom. Všetko cestou lásky k tým Vašim najmenším...