Košík
0
0,00 €
Krása
10.12.2021
Mám kamarátku, ktorá sa dokola pýtala jednu otázku: "sú tie moje deti pekné?" Vždy ma to veľmi prekvapilo. Pre mňa sú krásne všetky deti a čím špeciálnejšie uško či niečo výnimočné majú, tým sa mi páčia viac. Bolo ťažké jej pokaždé opisovať aké sú pekné. Sem tam už otravné, a začínala som byť na túto otázku nahnevaná. Nechápala som ako sa niekto musí uisťovať, že jeho deti sú pekné!
Potom som to pochopila po čase... Boli sme spolu nakupovať, pozerala som si okuliare a hovorí mi: "nikdy som nemala okuliare, mama mi vždy povedala, že mám moc veľký nos." Na ďalšom stretnutí jej hovorím, že by jej to veľmi svedčalo bez ofiny - a zase ju má kvôli mame, lebo že má veľké čelo.
Moja mama ma tiež strihala na ofinku a ja som ju celé roky neznášala. Keď som sa rozhodla mať vlasy len tak a "holé čelo" nevedela to pochopiť. A mne chvílu trvalo si zvyknúť na ten pocit nahoty čela. Ale bolo to oslobodzujúce.
Oslobodila sa aj ona...
Teraz nosí slnečné okuliare a vlasy bez ofiny a veľmi jej to pristane.
Naše deti si prenášajú naše vlastné komplexy. Som príliž tučná, mám veľké brucho, som príliž chudá, vysoká, mám veľký palec na nohe, mám veľký nos, hrozné uši.
Chodím teraz na rehabilitácie a predomnou taký asi 15 ročný chalan, veľmi vysoký. Zakaždým mu niekto povie: "Bože ty si vysoký". Podľa mňa už má z toho minimálne koprivku.
Prečo máme potrebu poukazovať na výzor alebo nedokonalosti druhých? Samé trpíme nejakým komplexom?
Ja som bola príliš chudá, mala príliš vysoké čelo a veľké palce na nohách... nič z toho som si však nemyslela ja sama.
Nikdy som od mamy nepočula, že som pekná taká aká som, že aj ona bola chudá a že z toho vyrastiem.
Verím a dúfam, že teraz nerobím žiadne komplexy mojej dcére a ani ju zbytočne nevyzdvihujem aká je nádherná. (Aj keď je 🥰) Myslím, že toto je tak dôležité a vie to naše deti ovplyvniť na dlhé roky.
