Druhý príbeh som sa rozhodla nechať si pre seba. Našťastie dopadol dobre a obaja sú zdraví. Jedna chvíla mi ostane v pamäti, keď som prišla k mamičke akurát si čítala prepúšťaciu správu. Čo všetko sa s dieťatkom dialo. A bola v slzách. My ženy sme tak silné, a naše deti si dovolím povedať ešte viac. Snažia sa udržať od prvej sekundy, kedy sa začína ich život. Od spermie k vajíčku. Bojujú, aby sa ich mamine telo nezbavilo.
Keď sa embryo spojí s maternicou, imunitný systém mamy ho rozpozná ako cudzie teleso. Prežije akýsi útok, pretože výstelka maternice napuchne, aby ho pohltila, a zaútočia naňho tisíce bielych krviniek, aby ho zabili. Podľa výsledku tohto zápasu buď zomrie, alebo prežije tým, že sa uhniezdi v zadnej stene maternice. Prichytí sa napriek nepriazňam prostredia. Tam, kde je to pre neho najlepšie.
Naše deti sa snažia prežiť pôrod, adaptáciu, často odlúčenie od maminky. Prevozy sanitkou, prístroje, inkubátory, dotyky cudzích ľudí, často spôsobujúce bolesť. A potom im pochopiteľne trvá zabudnúť, vyliečiť sa. Chcú byť v maminom náručí, a tá má často pocit, že robí niečo zle, keď je dieťatko nepoložiteľné.
Deti majú mnoho príznakov, ktoré lekári či rodičia považujú za normálne, pritom v skutočnosti to môžu byť prejavmi popôrodnej traumy.
Negatívne prenatálne a perinatálne skúsenosti môžu byť premožené práve milujúcim a podporujúcim rodičovstvom. Láska, objatie, dotyky, bozky, spoločné kúpanie, masáž...
Pritúľte si svoje dieťatko, zavrite oči, bradou sa mu zaborte do jeho jemných vláskov, nadýchnite sa, ovoňiavajte bezpochyby tú najkrajšiu vôňu na svete.
Tancujte, vnímajte len seba. Nechajte svoje slzy stekať voľne. Nechajte nech steká mlieko po vás. Len buďte. "Napriek všetkému zlému, čo sme zažili SI TU a ja ťa budem ochraňovať pokiaľ budem žiť, spolu sa vyliečime".