Vzdala som to príliš skoro?

Veľmi často počujem túto vetu...
Ja si to nemyslím.
Nemáte to ľahké.
Niekedy všetko okolo nás presiahne naše možnosti znášania. Fyzicky. Psychicky. Poviete si stop.
Druhé tehotenstvo býva plné strachov. Ak bol prvý pôrod pre vás ťažko spracovávaný, bojíte sa.
Ak bolo prvé dojčenie odplakané, bojíte sa ešte viac.
Keď sa pýtam, čo bolo pre mamičky horšie, odpoveď býva najčastejšie dojčenie. Častokrát ste prežili popôrodnú depresiu.
Každé bábätko je iné, každé tehotenstvo, každý pôrod, šestonedelie, každé dojčenie. Dokonca sa mliečne žľazy zväčšujú a bradavky už sú tiež zmenené.
Aj vy ste iná. Máte viac skúseností. Viete, že aj keby situácia bola podobná (čo vôbec nemusí), že ste silnejšia! Viete možno aj skôr povedať stop, ak by vás už psychicky ničilo. Možno už viete dôvody, prečo to asi predtým nešlo. Že keby ste sa ako snažili, tak by ste to jednoducho vtedy aj tak nezmenili.
Možno už si vážite každú kvapku, aj keď celkovým potrebám bábätka nestačí a nepreklínate každé zarobené mlieko.
Viete už skôr povedať ľuďom, čo vás ničili po prvom pôrode otázkami okolo dojčenia stop. Možno už aj partner vie oveľa skôr povedať stop.
Máte pri sebe krásne, šikovné, múdre a zdravé dieťatko a v brušku ďalšie, ktoré potrebuje spokojnú a šťastnú mamu viac ako všetko mlieko sveta.
Nie, nemyslím si, že ste to vzdali príliš skoro. Urobili ste to vtedy, kedy už vaše telo, hlava a srdce povedali stačí... Teraz to bude iné, možno dlhšie, možno nie, každopádne už nedovolíte, aby to bolo peklo.
Objímam vás ❤️